Regresná psychoterapia

[Patrik]

Loneman mi poslal link na článok o vedeckej štúdii, ktorá hovorí o restimulácii a vytvorení korektívnej udalosti. Nech sa páči:

http://www.lidovky.cz/vymazat-pamet-lze-i-bez-leku-d1f-/ln_noviny.asp?c=A091215_000106_ln_noviny_sko&klic=234645&mes=091215_0

Vynerám z článku: Zatím je těžké předvídat, zde se z tohoto jednoduchého pokusu vyvine nový směr léčby. Samo poznání důležitosti přesného načasování je určitě důležité." - keby autor článku vedel, že takýto smer léčby už tu je.

[Loneman]

Je to hlavne o priepasti a nekomunikácii medzi akademickou pôdou a klinickou praxou. Tieto princípy využívajú dlhú dobu mnohé terapie, nie len regreska, akurát tomu nedávajú nálepku rekonsolidácia ale každý prístup si to nazve po svojom. Potom sa deje to, že sa stále znovu a znovu objavuje koleso.

[Loneman]

Podobne sa to dialo aj s Freudovým konceptom nevedomia, napriek tomu, že sa v klinickej praxi využíva v rôznej podobe už vyše sto rokov. Vo vedeckých kruhov boli pojmy ako nevedomie, podvedomie a podobne až do 90. rokov považované za znak pavedy. Až v 90. rokoch experimentálna psychológia potvrdila sofistikovanými laboratórnymi experimentami (nezávislými od subjektívnej výpovede pokusných osôb) existenciu implicitnej (mimovedomej) pamäti, ktorá sa líši od explicitnej vedomej pamäte. Pokrok v neurovedách toto rozlíšenie dvoch pamätí potvrdil. Psychoterapia s výnimkou behaviorálnej terapie (tréning adaptívnejšieho správania) bola dovtedy z hľadiska vedeckej psychológie za hranicou vedy. Subjektívna skúsenosť totiž nie je priamo pozorovateľná nezávislými pozorovateľmi. A spoliehať sa na výpovede pokusných osôb nie je vôbec spoľahlivé, pretože pokusné osoby môžu vedome klamať, nemusia sa vedieť správne vyjadriť, či dokonca si vôbec nemusia byť vedomé skutočných príčin.

Keďže sa psychológia chcela zaradiť medzi exaktné prírodné vedy, musela sa vzdať skúmania subjektívnej skúsenosti. Predmetom skúmania psychológie sa stalo iba verejne pozorovateľné správanie a predmetom vedeckej terapie modifikácia pozorovateľného správania. Väčšina psychológov nepopierala existenciu subjektívnej skúsenosť, akurát jej skúmanie nepovažovala za vedecké = exaktné a preto by mala byť subjektívna skúsenosť predmetom filozofie, nie psychológie ako vedy.

Psychoterapia ako praktická cesta pomoci sa musela nevyhnutne vydať opačnou cestou a zaujímala sa o subjektivitu klienta, o jeho mentálne obsahy. Vďaka tomu sa začala rozchádzať s exaktnou vedou. Psychoterapiu (klinickú prax) s vedeckou psychológiou (experimentálny výskum) začal paradoxne zbližovať až pokrok v neurovedách v posledných 20 rokoch. Až kľúčové objavy ako implicitná pamäť, neuronálna plasticita, či rekonsolidácia, poskytli vedeckú podporu pre účinnosť aj inej ako behaviorálnej psychoterapie vďaka exaktne merateľným zmenám v mozgu. Dovtedy boli aj všeobecne uznávané psychoterapeutické prístupy považovaná striktnou vedou len za placebo založené na viere, pretože subjektívne zlepšenie stavu klienta sa väčšinou nedalo presne fyzikálne zmerať (výnimku tvorila len objektívne merateľná zmena vonkajšieho správania). Dnes možno modernými zobrazovacími metódami naskenovať mozog pred terapiou a po terapii a doslovne povedať, že ten človek odchádza z terapie s iným mozgom ako prišiel (neuronálna plasticita).

Nemyslím si, že je vhodné považovať psychoterapiu za vedu v striktnom slova zmysle, pretože takto zadefinovanou vedou naozaj nie je. Keby bola psychoterapia striktnou vedou, musela by fungovať úplne identicky u každého klienta, čo sa v praxi nikdy nedeje. Je to skôr praktické remeslo založené na zručnostiach a skúsenostiach. Môže svojimi podnetmi obohacovať vedu a zároveň veda môže obohacovať psychoterapiu. Sú to dve komplementárne cesty, jedna je cestou všeobecne platného a objektívneho a druhá je cestou individuálneho a subjektívneho. Je zaujímavé sledovať ako sa tieto dva pohľady čím ďalej, tým viac dopĺňajú a je to len dobre, no zamieňať si ich by bolo na škodu obom stranám mince. Doteraz tie snahy pochopiteľne narážali len na odpor. Nesnažme sa preto hrať na vedcov, keď nechceme aby si vedci ich vlastné pravidlá poznávania bránili útokom proti nám, ktorí sa ich snažíme prekročiť (napr. zaradením subjektívnej skúsenosti do predmetu skúmania). Nám je ľahké hrdiť sa objavmi na ktoré sme prišli skôr než veda, keď máme k dispozícii subjektívne výpovede našich klientov. Vedci túto možnosť nemajú a musia k tomu prísť inou oveľa komplikovanejšou cestou. Viacej tolerancie a vnímavosti pre rozdiely v spôsobe poznávania by nebolo na škodu obom stranám, určite by to pomohlo k lepšej vzájomnej komunikácii a k vzájomnému obohacovaniu.

[Loneman]

Späť k tomu výskumu, asi to najpodstatnejšie zistenie je, že je nevyhnutné pre vytvorenie korektívnej skúsenosti prechádzať engramickú udalosť viackrát v určitom časovom intervale. Pokiaľ bol interval medzi prechádzaniami 10 minút, tak to fungovalo, pri 6 hodinovom odstupe medzi 2. a 3. prechodom to už nefungovalo a takisto to nefungovalo pri iba jednom prechádzaní. Pre prax z toho plynie poznatok, že treba naozaj poctivo dbať na opakovanom prechádzaní engramov, keď nechceme aby sa k nám klienti opakovane vracali s tými istými problémami.

A čo sa týka iných psychoterapii, tak v KBT je to expozícia a desenzitizácia, v psychodynamickej psychoterapii aktualizovanie traumatickej skúsenosti v prenose a následná korektívna emočná skúsenosť vo vzťahu s terapeutom a môžme ísť takto ďalej.

[Patrik]

Vďaka, Loneman, páči sa mi takéto zhrnutie. Nemám ani čo by som dodal.

[Daniel]

... skoda, ze sa neda merat esencia uvedomenia, ktora vznika pochopenim suvislosti pri opakovanych prechodoch viacerych udalosti ...
_________________
http://sloboda-v-ockovani.sk/peticia

Prečo neexistuje poistenie očkovania ?
Svoje počítače neočkujeme, ale svoje tela áno ?
Podporujem neočkovanie.

[Daniel]

... obavam sa, ze nielen tieto vysledky vyskumov su uz v uzkom kruhu davno zname v zoskupeniach venujucich sa profesionalne manipulacii pamäte ovcanov ... napriklad v re/klame ...
_________________
http://sloboda-v-ockovani.sk/peticia

Prečo neexistuje poistenie očkovania ?
Svoje počítače neočkujeme, ale svoje tela áno ?
Podporujem neočkovanie.

[Patrik]

Ďalší článok o restimuláciách z vedeckej obce:
Keby len vedeli, že regreska sa týmto zaoberá už desiatky dokov.

http://aktualne.centrum.cz/zpravy/kuriozity/clanek.phtml?id=665034

[Loneman]

Ale veď nie len regreska to používa... Ja by som si to interpretoval asi tak, že tým výskumníkom možno išlo iba o to, aby mohli publikovať, že sa im niečo potvrdilo. A tak hľadali niečo, čo sa už dávno v praxi osvedčilo, ale doteraz nikto o tom nepublikoval výskum. Možno iba stavili na istotu. Predsa len je asi ľahšie získať granty pre vedca ktorý má pozitívne výsledky (hoci nič nové), než pre vedca ktorému sa jeho odvážne a provokatívne predpoklady nikdy nepotvrdia. Aj vedec musí nejak uživiť rodinu.