Regresná psychoterapia

[Pepela]

Chcela by som sa spytat na niekolko veci tykajucich sa dlhorocne zle fungujuceho vztahu matka – dcera. V danej situacii som dcera. Je to pre mna tak vycerpavajuce a casto psychicky nezvladnutelne, ze uz dlhsi cas premyslam o regresnej terapii, prip. vztahovej. Je to v podstate aj jedna z otazok. Ktora by bola vhodnejsia, ak je v mojom pripade potrebna terapia. Moja mama sa terapii podrobit odmieta. Odmieta pripustit, ze by ju potrebovala. Moj problem je v tom, ze mam subjektivny pocit, ze by ju praveze potrebovala, a ak sa z jej strany nic nezmeni, v tom pripade potrebujem pomoc ja, lebo je to pre mna skutocne nezvladnutelna situacia. Pokusim sa dat viac podrobnosti, aj ked je toho vo mne nahromadeneho na celu knihu.
Moja mama je od prirody extrovert, cholerik, manio-depresivne stavy, nezvladnuty syndrom opusteneho hniezda, samovrazedne sklony (pamatam si od malicka vyhrazanie sa roznymi sposobmi – najcastejsie skakanim z okna, liekmi, ale nastastie to vzdy ostalo pri vyhrazkach), stavy uzkosti, paranoidne predstavy, tendencia k negativizmu a pesimizmu, sebalutost, ale na druhej strane nesmierna obetavost, ochota pomahat, aj ked vlastne potom nasleduju vycitky, ze kazdemu len pomaha a jej nikto. Ja som naopak melancholik, introvert, dost v nevhodnom case – v puberte som sa dozvedela, ze pri zisteni tehotenstva so mnou, nebola vobec nadsena, naopak sa pokusala ma potratit, samozrejme so tom vtedy zle znasala, a dnes na jednej strane tvrdi, ze sa odomna nedokaze odputat (som vydata a mam dve deti) a na druhej strane vraj keby mala moznost sa znova narodit, tak by mala bud jedno dieta (moja starsia sestra) alebo ziadne.
Nase konflikty pramenia v podstate z toho, ze som nesplnila jej predstavy. Nestala som sa lekarkou, aby citujem „sa mal o nu kto v starobe starat“, nebyvam tam, kde by chcela, bola vzdy proti kazdemu z mojich partnerov. Na zaciatku kazdeho obletovala, neskor, cim viac vztah vaznel, tym viac sa jej znepacili. V sucasnosti si neodpusti komentare, vycitanie a vytykanie nou stanovenych negativ mojho manzela, vzala si do hlavy, ze manzelovi rodicia ju nemaju radi a ze ju vraj beru ako menejcennu (jedna z mnohych paranoidnych prestav) a vyustilo do sialeneho vyhybania sa jednych druhym a rodinnymi oslavami najskor pre jednych a potom pre druhych. Je to pre mna narocne hlavne psychicky. Zila som niekolko rokov v zahranici, ale vratila som sa, lebo mi chybala rodina. Teraz mi vycita, ze nedavam vobec najavo, ze som sa vratila kvoli svojim rodicom. Vyzaduje denne telefonovanie, informovanie o kazdom mojom pohybe a v podstate si vyzaduje vediet aj veci, ktore by uz mala akceptovat ako moje sukromie. Vlastne pre nu neexistuje nic, co by o mne nemala vediet.
Moj problem spociva v tom, ze na mna prenasa svoje stavy uzkosti, hnevu, vycitky a to aj na dialku. Presne viem, kedy ma zachvaty uzkosti alebo depresie, preto sa vtedy snazim vyhybat telefonatom alebo strentutiam, ale vzdy si ma ta „kazen“ pocka. Vraj je to moja chyba. Vrcholi to pravidelne vycitkami, ze som k nej bezcitna, chladna a preto jej zivot nema zmysel. Vycita mi, ze nic co som urobila/dosiahla nie je ako si vzdy priala. Pritom ja sa povazujem za statneho cloveka, robim pracu, ktora ma bavi, mam skvele manzelstvo, zdrave deti atd. Jediny moj problem je tento tazky vztah s mamou. Je presvedcena ze som nestastna, a ze by som jej to nikdy nepriznala. Tento konfliktny vztah mi odcerpava vacsinu energie, prerastlo to do strachu zo stretnuti alebo aj telefonovania s nou. Najkor ma popadne neovladatelny hnev, potom vycitky, ze som asi naozaj zla dcera... Odkedy som sa vydala sa to velmi zhorsilo a mam strach, aby tym neutrpelo aj moje manzelstvo, pretoze niekedy sa sama nepoznavam. Akoby som stracala chut zit, schopnost sa zasmiat, uvolnit... Je moznost vyriesit to tak, ze by som isla na terapiu len ja?

[Daniel]

... ano ...
_________________
http://en.wikipedia.org/wiki/Whistleblower
http://hn.ihned.cz/c1-50382860-lide-houfne-oznamuji-podvody-ve-firmach-a-vydelavaji-na-tom
Podporujem informatorov, co VEREJNE piskaju porusovanie pravidiel.

[Patrik]

Ahoj Pepela, vítam Ťa na fóre.

Na terapiu môže len ten, kto sa pre ňu rozhodne.

Dám Ti do pozornosti jeden môj článok, kde možno nájdeš niektoré odpovede: http://patrikbalint.blogspot.com/2006/08/tok-pozornosti-v-rode.html

Niekedy nemusí byť jednoduché pre rodičov neriešiť problémy cez svoje deti alebo s ich pomocou. Väčšinou to robia preto, lebo im to takto robili ich rodičia a potom zase nie je jednoduché si to uvedomiť.
Dieťa sa takémuto tlaku nevie brániť. S postupným dozrievaním ale dieťa prichádza na to, že to riešiť potrebuje. Rodičia sú tu predsa pre deti a nie naopak.

[Pepela]

Dakujem za odpovede. Ten clanok som uz citala, precitala som si ho znova. Myslite, ze by jej pomohlo, keby som sa jej pokusila vysvetlit tento tok pozornosti? Viem, ze jej sama v detstve nemala dostatok, skor ju sama tiez odovzdavala a nie je mi jedno, ked vidim, ako doslova mrha casom, ktory ma k dispozicii. Snazim sa naucit ju ako sa tesit z toho co ma, a nehladat to co sa nevydarilo a co nema... Ale je to ako hrach na stenu hadzat...

[Patrik]

[Pepela]

To je fakt. Vdaka.

[ada715]

hmm..to je asi jeden z najtazsich uvedomeni si v takomto pripade... Predpokladam, ze ludia, ktori zazivali presmerovanie toku pozornosti zo seba na rodicov, potrebuju terapiu na znovuobnovenie toho prirodzeneho toku, alebo akesi ex post prinavratenie toho co im nebolo dopriate.. Ako take nieco vyzera v praxi regresnej terapie, mohli by ste popisat nejaky konkretny pripad? dakujem

[Patrik]

Ahoj Ada715, vítam Ťa na fóre.

Za ideálnych okolností sa "oddelenie" od rodičov a prinavrátenie nejakej stratenej pozornosti odohrá v puberte. Ak je tej stratenej pozornosti veľa, tak na to väčšinou nie je sila.

Klient pri takomto probléme si v procese terapie uvedomuje dve veci, kde je on a kde sú jeho rodičia (kto je on a kto sú jeho rodičia), kde sú ich a jeho hranice a kde je jeho vnútorná sila, ktorá sa nedá odovzdať. Na to nám v regresnej terapii pomáhajú hlavne dve techniky - technika Detstvo a Prenatálna terapia. Ak si uvedomí seba v zmysle osobnosti a hraníc a nájde vnútornú silu, tak potom ceste k vyrovnaniu pozornosti medzi rodičmi nič nebráni a udeje sa väčšinou veľmi prirodzene.

[ada715]

vdaka za privitanie i odpoved